400 slov o Štefánikovi

Ako malý chlapec som u starého otca Samuela prvý raz videl jeho „leteckú“ sochu. Starý otec bol zakladateľom družstva pre výstavbu bradlianskej mohyly a sochár Kafka mu sochu venoval. A ja som ju zdedil. Je zmenšenou replikou sochy, ktorú „odvial čas“ (i tak sa občas eufemicky hovorí o svinstvách spáchaných v mene ľudu) z bratislavského nábrežia, z miest, kde dnes „visia“ Štúrovci, kam sa vrátila kaviareň „Berlínka“, odkiaľ zmizla Mária Terézia (a nevrátila sa) a odkiaľ zmizla i „mačka“ (vo verzii Adolfa Hitlera: „die Katze muss weg!“), aby sa po rokoch takmer na miesto činu vrátila, prekrstená Dušanom Slobodníkom na „kocúra“. Jeden by neuveril, ale „kocúr“ a Štefánik kedysi „jedno boli“ - alebo aspoň k sebe nedeliteľne patrili - osud bol však nemilosrdný. I tak mám pocit, že tam, pri „propeleri“, je taký slovenský bermudský trojuholník. Malý, ale náš!

Lev sa po desaťročiach vrátil, čo občana Slobodníka príliš nepotešilo. Ale bez Štefánika. Krásavica na Dunaji a Mesto mieru tak prekvitá ozdobená aspoň Marekom Čulenom, zakladajúcim členom KSČ. Bratislavský „nadživotný“ Štefánik síce „Slovákštát“ prežil, červenú totalitu však už nie. Ako filatelista čitateľov za trest poučím, že platnosť série poštových známok, ktorá vyšla pri príležitosti 20. výročia jeho tragickej smrti 4. mája 1939, bola na zákrok „Beraterov“, resp. rovno veľvyslanca Nemeckej ríše v ten samý deň ukončená, hoci takmer všetky ostatné „slovenskoštátne“ známky platili „bis zum bitteren Ende“. Čiapka francúzskeho generála, nepochybný osobný šarm, negatívny postoj k VOSR a hoc i jeho zaťatý čechoslovakizmus vadili i iným. Bol pritom z iného cesta ako neuveriteľne pracovitý, no celkom neoslnivý čechoslovakista Beneš, o ktorom ponežnorevoluční hurávlastenci s gardistickou, komunistickou prípadne i zmiešanou anamnézou obratom oprášili starú hypotézu, že ho dal „pre istotu“ zostreliť.

Komunistom, a nielen im, vadilo aj to, že „...povahou a zmýšľaním bol od základov aristokrat, a to v takom stupni, aký som zriedka u niekoho zistil“ (citovaný je francúzsky generál a krátko i Štefánikov nadriadený Maurice Janin). Anna Proletárka by to s ním mala ťažké. Bol na šľachtu... Komunistický historiograf Ľudovít Holotík sa svojou „Štefánikovskou legendou....“ (1958) stal pre touto nákazou neinfikovaných Štefánikových rodákov popredným kandidátom „namočenia do zoly“ (pre tých, čo sa zaujímajú o namáčanie do zoly a iné dobové reálie – „Elo Šándor: Sváko Ragan z Brezovej“). Ale i legenda českej žurnalistiky Ferdinand Peroutka rozbúril svojim článkom „Štefánikova smrt“ v Lidových novinách (z roku 1933) vody omývajúce piedestál hrdinu. To on odcitoval Štefánikovo tvrdenie, že „Češi jsou Slováci mluvící českým jazykem a Slováci jsou Češi, kteří mluví po slovensky.“ To jsou ty paradoxy! Kopec nad Žilinou síce nezdobí gigantický dvojkríž, ale zato tam nájdeme najväčšiu Štefánikovu hlavu. Na žilinskom magistráte asi Peroutku nečítali. A potom, že Štefánik nemal šťastie...

Ešte som ani nespísal zoznam odporúčanej literatúry, a už som zadaných 400 slov s prehľadom prešvihol. Ba som ani nenapísal, čím sa generál prihovára dnešku. Ani neviem, či sa nám vôbec prihovoriť chce. Máme nárok? Jedno je zrejmé: ak už Štefánikov príbeh aj nehovorí k nám, nepochybne hovorí o nás. Tak sa aspoň vyberte na Štefánika v podaní Radošincov.

Článok bol uverejnený v mesačníku Konzervatívne listy 04/2005.

 

Tweet

<div style="background-color: none transparent;"><a href="http://news.rsspump.com/" title="">news</a></div>

Peter Zajac: Thatcherová pochopila, že spoločnosť nemôže žiť na dlh

Zdroj: .týždeň, www.tyzden.sk

Juraj Petrovič: Paška robí reklamu TA3, porušuje zákon

Zdroj: .týždeň, www.tyzden.sk

Ondrej Dostál o obžalobe prezidenta za úmyselné porušenie ústavy

Zdroj: .týždeň, www.tyzden.sk

ECR Group TV

Zdroj: ECR Group TV

>>> viac videokomentárov