title=V roku 1989 sociológ a prognostik jeden zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu neskôr predseda KC VPN po odchode do Čiech jeden zo spolumajiteľov televízie Nova zakladateľ vydavateľstva GplusG. Čestný predseda OKS Fedor Gál.

Pred dvadsiatimi rokmi to boli ostrovy pozitívnej deviácie ktoré vzdorovali komunistickej mašinérii a vytvárali v ľuďoch nádej na slušné prežitie v neslušných časoch – ako vidíte situáciu dnes keď sa mnohé prvky komunistického spôsobu narábania s mocou vracajú?

Áno vracajú sa. Akurát ten systém tu už nie je. Na jednej strane úľava – kto chce žiť slobodne môže. Na druhej strane šok – veľa ľudí nechce. Ten systém im zrejme celkom vyhovoval.

Svojou profesiou ste sociológ a prognostik – aké zmeny ste po novembri 1989 očakávali a aké vás najviac prekvapili?

Naozaj som neočakával že spoločnosť je až natoľko nadržaná že sa vyvalí toľko špiny agresivity nenávisti. Na druhej strane a to hovorím naozaj veľmi vážne bolo to skvelých dvadsať rokov. Mali sme šancu a to všetci ukázať čo v nás je na čo máme.

Na jar 1989 ste v rozhovore pre Dotyky – vychádzali sme z poznania Prognózy vývoja spoločnosti do roku 2010 – povedali že je potrebné „kritické množstvo systémových zmien jediným úderom a pokiaľ možno zajtra“ – očakávali ste však až takú veľkú systémovú zmenu? Že „rozvinutý socializmus“ bude nahradený „raným kapitalizmom“ aj so svojimi detskými chorobami?

Tá citácia má autora – Paľa Hoffmana skvelého ekonóma a človeka ktorý už žiaľ nežije. Vedeli sme že pomery treba dramaticky zmeniť ale bola to permanentná improvizácia. Nemali sme skúsenosti vedomosti odhad.

Keď ľudia na novembrových námestiach skandovali – slobodné voľby sme jeden národ a nechceme násilie – zrejme ste nečakali že si budú slobodne a väčšinovo voliť populistov a klamárov že sa rozpadne spoločný štát a že totalitné násilie jednej strany nahradí moc mafie a lobistických zoskupení. Napriek tomu zrejme neľutujete tú zmenu – prečo?

Boli časy keď tí istí ľudia skandovali „So Sovietskym zväzom na večné časy!“ a podobné nezmysly. Museli. Dnes už nemusia čo nechcú. A môžu všeličo čo predtým nemohli. Ja si napríklad cením to že môžem cestovať písať a publikovať čo si naozaj myslím podnikať…

Jedným z prvých novembrových dokumentov bolo Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov. Hovorí sa v ňom:
„Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári zvoľte si už dnes také vedenie redakcií ktoré túto slobodu zaručia.
Žiadame zaručiť slobodu podnikania zhromažďovania spolčovania pohybu svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSČ zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát.
Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.
Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práv a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.“
Nie je to ešte stále úžasný dokument? A nie sú niektoré jeho požiadavky akýmsi potvrdením politického regresu na Slovensku?

Nuž hej niektoré body toho vyhlásenia dnes znejú čudne až utopisticky. Možno treba hľadať príčinu hneď v prvom bode. Parlament je skutočným parlamentom slovenského národa a majú v ňom zastúpenie takmer všetky zložky spoločnosti. Pozorne sa na tomu parlamentu prizrite a uvidíte milý národ seba. Že by za to mohol ten dokument a jeho autori?

Peter Zajac v .týždni v materiáloch venovaných novembru 1989 píše: „Možno sa však pýtať ináč a presnejšie: Bolo to čo sa dialo na Slovensku niečím vonkajškovým cudzorodým odvodeným čo vlastne len zabránilo prirodzenému pohybu ktorý sa mal opierať o pohyb vnútri komunistickej strany? Bol november 1989 v dejinách Slovenska mimo ich hlavného prúdu niečím vykoreneným čo treba z dejín vytesniť? To je základná otázka novembra 1989 a podnes ostáva nezodpovedaná.“ Ako by ste Zajacovi odpovedali?

Slovensko dnes a Slovensko pred novembrom 1989 sú neporovnateľné Slovenská. To dnešné by som za tamto nevymenil. Tým je pre mňa Zajacova otázka zodpovedaná.

A bývalý český premiér a dnes podpredseda českého Senátu Petr Pithart v doslove knihy Devětaosmdesátý si spomína na stretnutie s Ralfom Dahrendorfom v lete 1990: „Někdy v létě 1990 mně a tuším Jiřímu Dienstbierovi Ralf Dahrendorf při své první návštěvě Prahy v jedné pražské hospodě řekl už ze začátku knihy citovaná slova: „Je mi vás tady ve střední a východní Evropě líto máte smůlu a asi o tom nevíte musím vám to říct omlouvám se. Vy totiž naskakujete do vlaku kapitalismu v jeho úpadkové fázi. Práce a odříkání vzájemná důvěra to je hrdinský poválečný kapitalismus 50. 60. let. O takovém teď asi sníte. Ale to co je k mání dnes je nejspíše jen něco jako Casino capitalism.“ Myslel jsem na něho od té doby mnohokrát myslím na něho i dnes začátkem roku 2009 kdy se v naší globalizované atlantické civilizaci nemůžeme dohodnout ani na rozsahu současné krize a na délce jejího trvání. Její základy však byly pro většinu z nás nenápadně budovány když jsme plni iluzí nastupovali do vlaku kapitalismu. Tomu se opravdu říká smůla dalo by se říct. Vlézt na tom velkém seřaďovacím a rozřaďovacím nádraží 90. let do špatného vlaku. Byl tam ale zrovna v tu dobu nějaký jiný vlak který by jel lepším směrem?“ Ako by ste na to Pithartovi odpovedali? Skutočne sme nastúpili na zlý vlak?

Ralf Dahrendorf sa mýlil tak vo svojom názore na kapitalizmus ako aj v ľudskej prirodzenosti. Ľudia po novembri 1989 nesnívali o kapitalizme práce odriekania a vzájomnej dôvery ale o konzume. Až keď na vlastnej koži spoznajú že kapitalizmus je hlavne o práci odriekaní a vzájomnej dôvere nájdu cestu aj ku kvalitnému životu v kapitalizme. Neverím na sny o tretích cestách a už vôbec netúžim aby bol kapitalizmus opäť vystriedaný svojím opakom.

Uverejnené v denníku Hospodárske noviny dňa 16. septembra 2009.

Comments

Komentáre