Zdalo sa mi, že v pozadí sa skrýva rafinovaný komplot "temných síl", ktoré práve vytyčujú hranicu medzi budúcou integrovanou Európou a tým ostatným. Zdalo sa mi celkom evidentné, že KGB - a jej domáci pomáhači - robia všetko pre to, aby sme ostali za jej hranicami.
V čase trnavskej iniciatívy boli celkom evidentné aj snahy spojiť návrat Jána Budaja do aktívnej politiky s dosadením Vladimíra Mečiara na čelo hnutia.
Začnem Trnavou. 20. októbra 1990 sa tam stretli predstavitelia viac ako tridsiatich okresných a mestských rád a koordinačných výborov VPN z celého Slovenska. Spolu s nimi boli pozvaní aj priaznivci Jána Budaja - ľudia, ktorí sa nezmierili s jeho odchodom z politickej scény po lustračnej afére.
Spor o to, či lustrovať na základe materiálov, ktoré po sebe zanechala Štátna bezpečnosť bývalého režimu sa medzičasom vyhranil do dvoch konceptov. Ten prvý predpokladal, že archívy Štb treba jednoducho na niekoľko desaťročí zapečatiť a nepovažovať informácie v nich obsiahnuté za politicky relevantné.
Plénum aktivistov a priaznivcov hnutia Verejnosť proti násiliu sa medzitým rozložilo na tých, čo stáli za Janom Budajom a ostatných. Výsledný dojem bol nedobrý, pričom verejnosť si spomenutý fakt interpretovala ako mocenský boj v súčasnom vedení hnutia.
Slovenská rada VPN poverila päticu svojich reprezentantov, aby otvorili obálku z federálneho ministerstva vnútra, obsahujúcu výsledok lustrácií, a urobila príslušné úpravy kandidátky hnutia. Bol som medzi nimi aj ja a veľmi presne sa pamätám na atmosféru, ktorá zavládla pootvorení obálky.
Policajné sily v komunistických krajinách slúžili celkom jednoznačne predovšetkým Komunistickej strane samej. Boli jej útočnou zbraňou proti „nepriateľom socializmu".
7. novembra 1990 sme sa s Jurom Flamíkom vrátili z Prahy, kde sme rokovali s predsedom OF Václavom Klausom, federálnym premiérom Mariánom Čalfom, predstaviteľmi demokratickej pravice v rámci OF a s našimi poslancami vo federálnom parlamente.
Zdalo sa mi, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli.
Netušené zákutia našej - ešte stále nezrelej - politickej scény, parlamentov vlády odkrylo razantné vystúpenie Matice slovenskej a Slovenskej národnej strany v mene schválenia ich verzie jazykového zákona.
Vzopätá nacionálna vlna sa, samozrejme, netýkala len slovensko-maďarských vzťahov. Veď od samého začiatku pôsobenia Slovenskej národnej strany a minimálne ďalšej desiatky - svojou členskou základňou však nevýznamných - politických strán, figurovala celkom jednoznačne požiadavka samostatného Slovenského štátu.
Najprv uvediem záznam vystúpenia Jozefa Markuša, predsedu Matice slovenskej a človeka, ktorého som posledných desať rokov vnímal predovšetkým ako vedca, kolegu, s ktorým som spolupracoval na prognóze Slovenska do roku 2010 - a priateľa. Jeho vystúpenie bolo pre mňa nielen veľkým prekvapením, ale aj signálom, že slovenský nacionalizmus získal konečne svojho "proroka".
Trenice medzi Slovákmi a maďarskou národnostnou menšinou sa stali súputníkom revolučných premien slovenskej spoločnosti. Od prvej chvíle sme však vedeli, že problém je hlbší. Symbolom toho, čo mám na mysli, sa stal najprv spor o názov republiky a potom spor o jazykový zákon.
Hneď po 17. novembri bolo jasné, že centrálnym problémom spoločnosti nie je len samotná zmena ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany, ale premietnutie tejto zmeny do každodenného života ľudí v inštitúciách národného hospodárstva (nech už náplňou ich činnosti bolo čokoľvek).
Penológia nie je mojím odborom a väzenské prostredie mi až po tie dramatické predsviatočné dni bolo cudzie. Stačila mi však prvá návšteva v Želiezovciach, aby som si uvedomil niekoľko faktov.
Dom, v, ktorom sídlilo politické centrum hnutia Verejnosť proti násiliu bol zvláštnym teritóriom. Od skorého rána do neskorej noci ho obliehali doslova davy ľudí, ktorí sa prebudili z dlhého zlého sna a v zástupoch prúdili na Jiráskovu č. 10, aby ponúkli svoje služby, vyžalovali sa zo svojich starostí, žiadali pomoc, nápravu, zásah.
Už som spomenul - a cítim potrebu to ešte raz pripomenúť - že práve v marci 1990 som mal možnosť po prvýkrát v živote vidieť, ako vyzerá vypätý nacionalizmus na ulici.
Vráťme sa k novembrovým dňom roku 1989-ho. Oficiálna moc ešte vždy nepochopila, čo sa vlastne deje. Jej postoj je však našťastie nie len nechápavý, ale aj defenzívny.
Podstatnú úlohu pri formovaní hnutia Verejnosť proti násiliu (ďalej VPN) zohralo hnutie dobrovoľných ochrancov prírody a krajiny (slovenskej verzie "zelených"), najmä však autori diela Bratislava/nahlas, ktorí tvorili personálny základ formujúceho sa bratislavského centra hnutia.
Pre mňa sa začala revolúcia 18. novembra 1989 večer. Sedeli sme v byte u Soni Szomolányiovej - sociologičky z Bratislavskej univerzity - na jednej z tých mnohých súkromných diskusií, kde sa v tých časoch v Bratislave – ale aj v Prahe, Brne a inde – šírila kultúra, či veda a diskutovali sme o politike.
Od septembra do konca decembra 1990 som trávil čas striedavo v roly predsedu Verejnosti proti násiliu a za stolom riaditeľa Ústavu pre analýzu sociálnych problémov Univerzity J. A. Komenského v Bratislave. Sám tento fakt je svedectvom o mojej vtedajšej rozháranosti – bol som politik na úteku pred politikou.
Napísal som tento text v roku 1994, päť rokov po novembrových udalostiach a niekoľko dní po druhých slobodných voľbách, pre dnes už neexistujúce periodiká Domino - Efekt a Slovenské listy. Od apríla začnem na svojom blogu a v slovenskom Týždni postupne zverejňovať svoje zápisky zo septembra až decembra 1990. Sám dnes pri ich čítaní žasnem, ako sa vtedy veci mali a ako som ich vnímal. Ľudská pamäť je naozaj zvláštne selektívna.
Nemám chuť byť rukojemníkom osobných frustrácií kohokoľvek. Ani Jána Budaja nie. Nebudem sa pasívne prizerať, ako sa sen o krajine z roku 1990 mení po dvadsiatich rokoch na krajinu bez snov.
Netvrdím, že mám pravdu, tvrdím len, že sa chovám zo svojho hľadiska prirodzene. Prirodzene pre mňa znamená, že budem voliť, že budem voliť stranu, ktorej dôverujem a že sa so svojimi sympatiami nebudem skrývať.
Fedor Gál
Narodil sa v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Absolvoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT. Pracoval vo viacerých chemických fabrikách, výskumných ústavoch, až sa v roku 1987 dostal na voľnú nohu vedeckého pracovníka. V roku 1990 založil Ústav pre socálne analýzy pri UK v Bratislave a stal sa docentom Fakulty sociálnych vied KU v Prahe. Bol zakladajúcim členom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), jeho predsedom a jednou z tvári revolúcie v roku 1989. Od roku 1991 žije v Prahe. Bol spolumajiteľom televízie Nova, so synom založil vydavateľstvo G plus G. Je sociológom, prognostikom, vydavateľom i blogerom, podniká tiež v oblasti technológií pre mobilné siete a internet.
V roku 2008 spustil multimediálny projekt Krátka dlhá cesta, ktorý pripomína hrôzy holokaustu.
Potreba politických strán odlíšiť sa vo svojich názvoch etnicky, národne či nábožensky otvára priestor nerovnosti. A od nej nie je ďaleko k nenávisti.
